Z tých dávnych čias zapamätala som si príhodu istej tetky. Dnes vyznie ako legenda, ale stala sa raz v lete, vysoko v Gaderskej doline, v strmom svahu, kde tetka oberala maliny. Mala už plné vedro, keď odrazu zbadala medveďa, ako si pokojne oberá hustý krík povyše nej. Prvé, čo vykríkla, bolo vraj: "Ale si to ty?" Spľasla rukami a vykríkla tak mocne, že sa medveď naľakal...
( Maša Haľamová: Vzácnejšia nad zlato)
Z úzkej izby von do poľa, do slobody von. Slnko kýva, škovran volá, zvučí žitia zvon.
Strážmajster: Každý začiatok je ťažký a s vojnou je to tiež tak. Ale keď sa už rozhýbe, tak potom sa drží, ľudia sa boja mieru jako hráči konca hry, lebo musia vyplatiť , čo prehrali. No spočiatku sa boja vojny. Ako každej novoty.
Verbovník: Pozri, tam ide voz. Dve ženské a dvaja mládenci. Zadrž starú. Ak z toho nič nebude, v tejto aprílovej pľušti viac nevystávam...
(Počuť zvuk ústnej harmoniky. Priterigá sa voz s plachtou, ťahaný dvoma mládencami. Na ňom sedí Matka Guráž a jej nemá dcéra Katrin).
Matka Guráž: Dobré ráno, pán strážmajster.